Poznáte ten prázdny a smutný pocit, keď dočítate nejakú knihu, ktorá bola taká dobrá, že ste ju prečítali na jeden dych? A ešte k tomu bola strašne hrubá, takže ste s ňou strávili zopár dní a nocí, a o to viac ste sa zblížili s hlavnými postavami a dejom? Práve som takú dočítala. Neviem ako tento srdcabôľ riešite vy, ale ja ho riešim tak, že mám po ruke vždy novú knihu, ktorú začnem okamžite čítať.

    Film, ktorý sa v anglickom origináli volá The Help, (v slovenskom preklade Farba citov, v českom Čiernobiely svet ) som videla už asi štyrikrát. Neskôr som objavila aj knihu, ale povedala som si, že jej asi nedám šancu, keďže film mi ako dokonalý emočný, estetický a historicko-morálny zážitok stačil. No postupom času, keď som si prečítala nejaké knihy, ktoré sa odohrávali v 60-tych rokoch na juhu USA, kde sa riešili občianske práva černochov a rasizmus si tu hodoval ako tučná mucha- mäsiarka na kuse.... mäsa, povedala som si, že chcem vedieť o prežívaní postáv viac. Vynikajúce a uveriteľné výkony herečiek síce stačili na to, aby ste spoznali postavu do jadra, ale chcela som poznať aj ich myšlienky, pocity a prežívanie, ktorých som sa neskôr v 460 stranovej knihe nevedela nabažiť.

    V čom spočíva výnimočnosť tejto knihy? Okrem toho, že rieši historicky veľké a do špiku kostí riešené, opisované a ospevované udalosti o otroctve, občianskych právach černochov a rasizme, je plná rozličných ženských postáv. „Na mou duši, na psí uší“ som ešte nevidela knihu, v ktorej by bola taká hustá koncentrácia tak odlišných a dominantných ženských vzorov. A nie nebojte sa, kniha vôbec nie je nasilu feministická. Ženy a ich zobrazenie čisto a jednoducho vyplývajú z každodenného života, ktorý žijú po boku mužov, len optika je zameraná hlavne na ne.

            V skratke, kniha je o černošských slúžkach, ktoré sa pomocou jednej bielej ženy rozhodnú napísať knihu o tom, aké je to slúžiť v  domácnostiach u bielych v meste Jackson, v Mississippi.

    Postavy sa líšia nielen farbou pleti a postavením, ale každá z hlavných a vedľajších postáv, ktorých tu nie je málo, predstavuje určitý vzorec správania sa (alebo nazvime to aj stereotyp), s ktorým sa u žien stretávame celé storočia. Postavy sa v knihe delia na ženy tmavej pleti, ktoré musia denno-denne slúžiť za almužnu u svojich bielych zamestnávateliek a ich biele zamestnávateľky.

    V knihe sú teda ženy-pomocníčky, ktoré sú utláčané, ktoré ticho trpia rôzne neuveriteľné neprávosti, ale nemajú odvahu niečo zmeniť, potom sú tu ženy, ktoré napriek hrozbám spoločnosti a v tomto prípade bielych ľudí majú odvahu zmeniť smer dejín, sú tu ženy, ktoré sa celý život starajú o biele deti len preto, aby mohli zabezpečiť tie svoje, na ktoré ani nemajú počas dňa čas, sú tu ženy, ktoré musia súhlasiť aj s tým, keď ich biely nazve „tupaňou“ alebo také, čo majú charizmu a ľudovo povedané „veľkú hubu“ a kvôli svojej úprimnosti prídu o prácu, sú tu ženy, ktoré prichádzajú o svoje deti, pretože v nemocniciach pre bielych ich odmietajú ošetriť, sú tu ženy, ktoré sa dobrovoľne vzdajú práce, pretože sa starajú o vnuka, ktorého oslepil Ku-klux-klan len preto, že omylom vošiel na toalety určené pre bielych, sú tu ženy, ktoré nevedia prekročiť hranicu a prehltnúť neprávosti a potom sú tu ženy, ktoré ich v mene lásky prehltnúť dokážu a pomôžu bielym, aj keď nemusia. Sú tu ženy veriace, trpiace, také, ktoré majú šťastie na dobrých pánov, a také ktoré si nevydýchnu ani keď prídu z práce (alebo skôr otrokárčiny), lebo ich tam čaká opitý manžel a násilník.

    A potom sú tu „biele postavy“. Utláčateľky, ktoré nešikanujú len tmavé slúžky, ale aj svoje najlepšie kamarátky a okolie. Ženy, ktoré potrebujú byť pod krídlami utláčateliek a súhlasiť so všetkým čo im povedia, a ktoré potrebujú, aby im niekto určoval cestu v ich živote, pretože ináč by sa ich krehká osobnosť bez vlastných názorov a presvedčení rozpadla. Ženy, ktoré majú deti len ako módny doplnok, a ktoré im nedokážu dať ani štipku lásky a nechávajú to na pomocnú silu. Ženy, ktoré sú nezávislé, dobrosrdečné, odvážne a ľudské, ktoré majú veľmi veľa starostí vo svojom vlastnom živote, ale aj tak dokážu mať milé slovo k svojim slúžkam.

            Kniha je jednoducho krásnym prerozprávaním každodenného života žien, ktoré sú rozdelené iba ľudskými predsudkami, historickou krutosťou dominantnej rasy a pýchou. Ako povedala Skeeter, jedna z postáv: „Nebol to zámer knihy? Aby si ženy uvedomili, že sme iba dvaja ľudia? Zas až tak veľa nás toho nerozdeľuje.“ A to je fakt, ktorý neskôr chvalabohu tento svet aspoň trošku pochopil.

            Ak ste sa dostali až sem a neradi čítate, odporúčam vám pozrieť si aspoň film, pretože osvieži myseľ a povzbudí ducha.

A na záver jeden z mnohých krásnych úryvkov z knihy:

„Dneska ti budu vyprávět o muži z vesmíru.“ Moc ráda poslouchá o lidech z vesmíru. V telce má nejradši pořad Můj oblíbený Marťan. Vytáhnu čepice s anténkama, který jsem udělala včera večer, a dám nám je na hlavu. Jedna je pro ni a jedna pro mě. Vypadáme v nich jako dva blázni.

„Jednou na Zemi přiletěl moudrej Marťan, aby lidi naučil pár věcí,“ začnu.

„Marťan? Jak velký?“

„Tak metr pětaosmdesát.“

„Jak se jmenuje?“

„Marťan Luther King.“

Zhluboka se nadechne a opře mi hlavičku o rameno. Cejtím, jak jí rychle bije její tříletý srdíčko, naráží mi do bílý uniformy jako motýlí křídla.

„Pan King byl moc hodnej Marťan. Vypadal jako my, měl nos, vlasy, ale některý lidi na něj divně koukali a některý byli přímo zlí.“

Vyprávěním podobnejch příběhů bych se mohla dostat do velkejch potíží, zvlášť u pana Leefolta. Ale Mae Mobley ví, že jsou to naše „tajný příběhy“.

„Proč Aibí? Proč na něj byli tak zlí?“ zeptá se.

„Protože byl zelenej.“

Priznám sa, že dnešná uponáhľaná, pretechnizovaná a ľahko dostupná doba ovplyvnila aj mňa a v knižnom svete sa už málokedy nájde kniha, ktorá by ma prinútila sústrediť sa na ňu a hltať ju aj zopár hodín bez toho, aby som pozrela do počítača. Možno preto v poslednej dobe vyhľadávam knihy, ktoré sa odohrávajú počas vojny. Možno ma láka objavovať históriu viac beletrizovanou formou. Možno potrebujem čítať o časoch, kedy na nás z chladničiek (a vôbec zovšadiaľ) nevyskakovali i-phony, i-pady a i-pody.

Rada čítavam o 2. svetovej vojne. A keďže nás, Európanov, sa viac dotýka tá verzia, v ktorej vystupuje Nemecko a spol. proti Európe a spol., siahame po príbehoch z európskeho prostredia. Kto by sa chcel dozvedieť niečo viac aj o tej vzdialenejšej stránke, kde vystupuje Amerika verzus Japonsko, snáď nájde inšpiráciu v tomto článku.

Keď som raz surfovala po internete a hľadala inšpiráciu na čítanie, do priečinku sa mi uložila e- verzia (sama sa stiahla a uložila, čestné slovo!) knihy Unbroken – Nezlomný – Nezlomený alebo akýkoľvek preklad chcete od Laury Hillenbrand. Je to síce biografia, ale sľubujem, že ju budete čítať ako napínavý príbeh, ktorý si niekto vymyslel, lebo je ťažké uveriť, že niečo také napísal sám život.  

Kniha je o potomkovi talianskych migrantov Louisovi Zamperinim, ktorý sa v živote veru nenudil. Po prečítaní knihy Tovar od Tatiany Melasovej som nemohla uveriť, koľko toho človek dokáže v živote zniesť. A po prečítaní tejto knihy sa to pýtam znova.

Lebo Louis si toho užil hej-hou cez vzostupy a pády. Od účasti na Olympijských hrách v predvojnovom Berlíne v roku 1936 a rôznych úspechoch v behu na dlhé trate, cez vojnu, kde pôsobil v letectve a kde sa jedného dňa ocitol ako stroskotanec na mori s ďalšími dvomi vojakmi neuveriteľných 47 dní len aby sa dožil toho, že pevnina na ktorú konečne narazili bola okupovaná Japoncami. V ich zajatí vystriedal rôzne pracovné tábory a väzenia a v nich zostal dva a pol roka. Z deja vám už veľa neprezradím, oplatí sa prečítať si. A možno niektorí z vás videli aj film. Len sa neutešujte, že to čítať už nemusíte. Film vám povedal tak 40% z celého príbehu.

A teraz nejaké moje postrehy.

Po prvé: Kniha nám pomôže pochopiť rôzne kultúrne a psychologické súvislosti. Napríklad prečo boli Japončíci takí tyrani voči Americkým a Európskym vojnovým väzňom. Nie síce do takej miery, že by ste si pritom pomysleli „chudáci malí šikmookí“ už chápem prečo boli takí protivní, ale čo-to vám bude jasnejšie. Tak napríklad, dôvodom už vyššie spomínaného správania je to, že Japonci (a hlavne Japonskí vojaci) vyrastali a stotožňovali sa s myšlienkou „radšej zomrieť ako prehrať, alebo sa stať väzňom.“ Američanov, ktorí sa dostali do ich väzení pokladali za zbabelcov a za najnižšiu formu života, za to že vôbec dopustili niečo také ako nechať sa zajať nepriateľom. A tak sa voči nim aj správali. Kradli zásoby, ktoré väzňom posielal Červený kríž, nútili ich celé dni manuálne pracovať a budovať im pristávacie plochy, továrne atď. za minimum jedla, mlátili ich a týrali psychicky aj fyzicky.

Po druhé: Vážne sa pýtam, ako mohol niekto prežiť toľko psychicky a fyzicky vyčerpávajúcich a neznesiteľných vecí. Je fakt, že autorka písala knihu faktograficky, keďže nejde o beletriu, a veľa lyrických  a psychologických prvkov v nej nenájdete, a preto bolo pre mňa zavádzajúce a mätúce pochopiť či bol Louis Zamperini optimista – nezmar, ktorého takéto strasti života nerozhodili do veľkej miery, alebo bolo autorkiným zámerom kvalitne a dopodrobna, ale naozaj len faktograficky opísať peklo, ktorým si Louie prešiel. Lebo ja osobne by som sa asi zniesla zo sveta, keby ma niekto denne kopal len preto, lebo nechcem ležať tvárou pri otvore od latríny. A komplexné myšlienkové prežívanie človeka, čo si denne takýmto ponižovaním prešiel, by ma zaujímalo. Nedostatok subjektívnych prvkov autorka nahrádza citáciami rôznych osôb, ktoré si toto peklo prežili s Louisom, ale nie je ich tam zase až tak veľa. Ujmu, ktorú Louis a ostatní vojnoví zajatci po vojne utrpeli pochopia čitatelia až na záverečných stranách knihy, kde autorka opisuje všetky následky a posttraumatické stresové poruchy.

Tretí postreh: Človek sa pri čítaní knihy trochu zamyslí aj nad prítomnosťou a minulosťou. Veľakrát sa pýta ako mohol niekto prežiť to, čo prežili vojnoví väzni. Keď my tu v modernej dobe plnej najpokrokovejších technológii padáme ako hnilé hrušky kvôli wifi vlnám, karcinogénom, atď... a oni sa pasovali s podvýživou, zlou hygienou, všami, tropickými chorobami, týraním, vredmi, hnačkami, úplavicou celé roky a prežili. Síce s následkami, ale prežili.  Bez liekov. Silou vôle. Nikde som čítala myšlienku: „Keby srdce nemalo nádej, puklo by.“ Akí silní dokážeme byť my, ľudia,  ak veríme v lepší zajtrajšok, ak milujeme, ak nás doma niekto čaká...

No a čo si z knihy odnášam najintenzívnejšie je sila priateľstva. Medzi vojakmi, ktorí sú skúšaní až za hranice možností, ktorých skúšaná psychika a pud sebazáchovy posúvajú človeka k silnému egoizmu. Akýkoľvek skutok milosrdenstva a priateľstva je vtedy povýšený na stupeň hrdinstva a svätosti. A takých je kniha (a v tomto prípade sám život) veľa.

A ešte niečo milý čitateľ. Ak chceš pochopiť, čo okrem nádeje a lásky drží človeka pri zmysloch v takýchto otrasných podmienkach, je to dôstojnosť človeka. Ak vás nezlomia, tak ste vyhrali. Ako tuto Nezlomný Louis Zamperini a veľa ďalších...  Ešte sa s vami rozlúčim citátom z knihy: “Dôstojnosť je podstatná v živote človeka ako voda, jedlo a kyslík. Jej tvrdohlavé zotrvávanie dokonca v extrémnych fyzických podmienkach dokáže udržať dušu v tele človeka dávno po tom, kedy by sa telo už vzdalo.“ 

O čom je tento blog.

O knihách.

Nebudem tu rozoberať štylistiku diel a opisovať ich z hľadiska literárnej kritiky a robiť sa tak múdrou a dostupnou len pre tých, ktorí majú s touto oblasťou dočinenia alebo ktorí okolo nej prešli. Priznám sa, že aj preto lebo o tom ešte veľa neviem a skladám klobúk pred mojimi učiteľmi na vysokej škole, ktorí sa tomu venujú roky rokúce a sú profíci v oblasti.

Budem písať o knihách tak, ako ich vnímam ja. Jednoducho a srdcom. Alebo jednoducho srdcom. Alebo srdečne jednoducho.

Prečo budem písať o knihách? Lebo je v nich neuveriteľné bohatstvo a toto posolstvo chcem šíriť ďalej.

Aké bohatstvo? Nuž, názorov na to, prečo treba čítať je veľa. Poďme si zhrnúť zopár z nich:

1.Vďaka knihám prežiješ veľa životov. No a to má sakramentsky veľa výhod. Za svoj krátky život na tejto Zemi nemusíš byť len dieťa, žiak, tínedžer, študent, rodič, syn, dcéra, pracujúci, dôchodca alebo pracujúci dôchodca. Môžeš byť dobrodruh, cestovateľ, kapitán lode, čarodejník, politický väzeň, vojak bojujúci v nezmyselných vojnách, vrah, kresťan, moslim, žid (áno malé písmená vyjadrujú nestrannosť tohto článku), trpiaci, prosperujúci, šťastný, nešťastný, rodinou milujúci, rodinou zatracovaný, dieťa, ktoré objavuje, ktoré prežíva rôzne strachy, pre ktoré má chrobáčik na chodníku väčšiu dôležitosť ako všetky nerastné suroviny sveta, tínedžer, pre ktorého je hádka s priateľom celý svet, môžeš byť kocúr v čižmách, môžeš byť psíček alebo mačička, ktorí robia domáce práce, môžeš mať chlpaté chodidlá, špicaté uši, môžeš mať dlhé očné zuby, môžeš byť čo len chceš. Môžeš byť postava reálna, môžeš byť postava nereálna. Je to len na tebe.

Ďalšou výhodou prežitia rôznych knižných životov (ak nie si slabomyseľný a nevybuduješ si tým nejaké schizofrenické alter ego) je, že tvoja empatia postúpi o minimálne desať empatických stupňov, ak také existujú. Pretože vďaka knihám môžeš aspoň sčasti chápať človeka ktorý možno práve teraz sedí vedľa teba alebo kráča popod tvoje okná a nad ktorým si práve mávol rukou, lebo má správanie, ktoré sa vymyká normálu, pretože si možno prežil niečo, čo ty nie a čomu ty jednoducho nemôžeš porozumieť lebo sme len ľudia, a v čase, ktorý je nám daný, každý prežije len časť životných príbehov. (Fúha tak táto veta bola dlhá. Snáď si pochopil, čo som ňou chcela povedať.) No ten niekto možno prežil niečo čo aj tvoj knižný hrdina a teraz sa môžeš aspoň trošku zamyslieť a vžiť do jeho situácie bez predsudkov.

Dovoľ mi citovať časť záverečnej reči J.K. Rowlingovej na promóciach Harvardských absolventov o dôležitosti predstavivosti:

„Na rozdiel od akéhokoľvek iného stvorenia na tejto planéte, človek sa dokáže učiť a rozumieť bez toho, aby niečo zažil na vlastnej koži. Dokáže sa vžiť do kože iného človeka. [...] Túto schopnosť môže niekto využiť na manipuláciu a ovládanie, ako aj na porozumenie a solidaritu.

A veľa ľudí neprecvičuje svoju predstavivosť vôbec. Radšej zostanú pohodlne v rámci hraníc toho čo prežili a nikdy sa neunúvajú zistiť aké by to bolo keby sa narodili inými, akými sú teraz. Môžu odmietať počúvať výkriky alebo nakuknúť do klietok; môžu si uzavrieť myseľ a srdcia pred utrpením, ktoré sa ich nedotýka osobne; môžu odmietnuť poznanie.

Občas mám pokušenie závidieť ľuďom, ktorí vedú tento štýl života, ale určite nemajú menej nočných môr ako ja. Myslím si, že ľudia, ktorí majú dobrovoľne málo predstavivosti vidia viac príšer. Často sa boja viac.“

2. Ďalšou výhodou čítania kníh je, že si rozšírite vyjadrovanie, slovnú zásobu a CUDZIE JAZYKY, ktoré sú dnes tak veľmi žiadané a zároveň nenávidené tými, ktorým sa nechce sedieť nad gramatickou cvičebnicou. Dámy a páni, ide to aj inak! Jednoducho čítajte! V angličtine, nemčine, taliančine, francúzštine češtine, maďarčine, španielčine, japončine, mandarínčine, v akomkoľvek jazyku! Nevravím, že to pôjde ľahko a že hneď ako chytíte do rúk Annu zo zeleného domu v origináli, po pár stránkach sa schuti zasmejete na Anniných šibalstvách a poplačete si nad smrťou Mateja (SPOILER ALERT!). NIE. Pravdepodobne si ponadávate nad národnosťou nebohej autorky a všetkým jazykovo zdatným a talentovaným sa bude štikútať lebo sú to „lucky bastards“ a vy ste „nešťastní zemepáni“ a možno si schuti zadupete, poplačete, vyhodíte slovník von oknom a podobne. NIE. Aj ja som si pri čítaní Harryho Pottera v origináli prekladala každé druhé slovíčko a čítala som rýchlosťou dve strany za dve hodiny. Trpezlivosť ruže prináša. Samozrejme potrebujete základy, nejaké to sedenie nad učebnicami a slovníkmi, ale ak si nájdete knihu a tému, ku ktorej máte špeciálny vzťah, bude to podmienené vnútornou motiváciou a budete na dobrej ceste.

3. No a takým najfrekventovanejším dôvodom prečo ľudia čítajú a prečo ich knihy obohacujú je POTEŠENIE. Baví vás história? Politika? Fantasy? Krimi? Cestovanie? Radi sa smejete? Radi plačete? Chcete si rozšíriť obzory napríklad o rôznych krajinách, kultúrach, náboženstvách, multikulturalite a nechce sa vám čítať literatúra faktu a nemáte peniaze na cestovanie? Alebo by ste chceli vedieť ako sa cíti, čo prežíva, o čom sníva, s čím bojuje tamten počernejší, podozrivo vyzerajúci, médiami negatívne opisovaný okoloidúci Afričan, Ind, Pakistanec, Indián? Nech sa páči postkoloniálna a diasporická literatúra (aj o tých budem možno raz písať). Dochádzate do práce spojom a krajinu za okienkom už poznáte ako vlastnú dlaň? Chcete sa odreagovať po náročnom dni? Odpoveď je KNIHA. Tá ešte nikdy nesklamala. Teda okrem toho keď je na prd napísaná.