Čiernobiely svet - Kathryn Stockett

    Poznáte ten prázdny a smutný pocit, keď dočítate nejakú knihu, ktorá bola taká dobrá, že ste ju prečítali na jeden dych? A ešte k tomu bola strašne hrubá, takže ste s ňou strávili zopár dní a nocí, a o to viac ste sa zblížili s hlavnými postavami a dejom? Práve som takú dočítala. Neviem ako tento srdcabôľ riešite vy, ale ja ho riešim tak, že mám po ruke vždy novú knihu, ktorú začnem okamžite čítať.

    Film, ktorý sa v anglickom origináli volá The Help, (v slovenskom preklade Farba citov, v českom Čiernobiely svet ) som videla už asi štyrikrát. Neskôr som objavila aj knihu, ale povedala som si, že jej asi nedám šancu, keďže film mi ako dokonalý emočný, estetický a historicko-morálny zážitok stačil. No postupom času, keď som si prečítala nejaké knihy, ktoré sa odohrávali v 60-tych rokoch na juhu USA, kde sa riešili občianske práva černochov a rasizmus si tu hodoval ako tučná mucha- mäsiarka na kuse.... mäsa, povedala som si, že chcem vedieť o prežívaní postáv viac. Vynikajúce a uveriteľné výkony herečiek síce stačili na to, aby ste spoznali postavu do jadra, ale chcela som poznať aj ich myšlienky, pocity a prežívanie, ktorých som sa neskôr v 460 stranovej knihe nevedela nabažiť.

    V čom spočíva výnimočnosť tejto knihy? Okrem toho, že rieši historicky veľké a do špiku kostí riešené, opisované a ospevované udalosti o otroctve, občianskych právach černochov a rasizme, je plná rozličných ženských postáv. „Na mou duši, na psí uší“ som ešte nevidela knihu, v ktorej by bola taká hustá koncentrácia tak odlišných a dominantných ženských vzorov. A nie nebojte sa, kniha vôbec nie je nasilu feministická. Ženy a ich zobrazenie čisto a jednoducho vyplývajú z každodenného života, ktorý žijú po boku mužov, len optika je zameraná hlavne na ne.

            V skratke, kniha je o černošských slúžkach, ktoré sa pomocou jednej bielej ženy rozhodnú napísať knihu o tom, aké je to slúžiť v  domácnostiach u bielych v meste Jackson, v Mississippi.

    Postavy sa líšia nielen farbou pleti a postavením, ale každá z hlavných a vedľajších postáv, ktorých tu nie je málo, predstavuje určitý vzorec správania sa (alebo nazvime to aj stereotyp), s ktorým sa u žien stretávame celé storočia. Postavy sa v knihe delia na ženy tmavej pleti, ktoré musia denno-denne slúžiť za almužnu u svojich bielych zamestnávateliek a ich biele zamestnávateľky.

    V knihe sú teda ženy-pomocníčky, ktoré sú utláčané, ktoré ticho trpia rôzne neuveriteľné neprávosti, ale nemajú odvahu niečo zmeniť, potom sú tu ženy, ktoré napriek hrozbám spoločnosti a v tomto prípade bielych ľudí majú odvahu zmeniť smer dejín, sú tu ženy, ktoré sa celý život starajú o biele deti len preto, aby mohli zabezpečiť tie svoje, na ktoré ani nemajú počas dňa čas, sú tu ženy, ktoré musia súhlasiť aj s tým, keď ich biely nazve „tupaňou“ alebo také, čo majú charizmu a ľudovo povedané „veľkú hubu“ a kvôli svojej úprimnosti prídu o prácu, sú tu ženy, ktoré prichádzajú o svoje deti, pretože v nemocniciach pre bielych ich odmietajú ošetriť, sú tu ženy, ktoré sa dobrovoľne vzdajú práce, pretože sa starajú o vnuka, ktorého oslepil Ku-klux-klan len preto, že omylom vošiel na toalety určené pre bielych, sú tu ženy, ktoré nevedia prekročiť hranicu a prehltnúť neprávosti a potom sú tu ženy, ktoré ich v mene lásky prehltnúť dokážu a pomôžu bielym, aj keď nemusia. Sú tu ženy veriace, trpiace, také, ktoré majú šťastie na dobrých pánov, a také ktoré si nevydýchnu ani keď prídu z práce (alebo skôr otrokárčiny), lebo ich tam čaká opitý manžel a násilník.

    A potom sú tu „biele postavy“. Utláčateľky, ktoré nešikanujú len tmavé slúžky, ale aj svoje najlepšie kamarátky a okolie. Ženy, ktoré potrebujú byť pod krídlami utláčateliek a súhlasiť so všetkým čo im povedia, a ktoré potrebujú, aby im niekto určoval cestu v ich živote, pretože ináč by sa ich krehká osobnosť bez vlastných názorov a presvedčení rozpadla. Ženy, ktoré majú deti len ako módny doplnok, a ktoré im nedokážu dať ani štipku lásky a nechávajú to na pomocnú silu. Ženy, ktoré sú nezávislé, dobrosrdečné, odvážne a ľudské, ktoré majú veľmi veľa starostí vo svojom vlastnom živote, ale aj tak dokážu mať milé slovo k svojim slúžkam.

            Kniha je jednoducho krásnym prerozprávaním každodenného života žien, ktoré sú rozdelené iba ľudskými predsudkami, historickou krutosťou dominantnej rasy a pýchou. Ako povedala Skeeter, jedna z postáv: „Nebol to zámer knihy? Aby si ženy uvedomili, že sme iba dvaja ľudia? Zas až tak veľa nás toho nerozdeľuje.“ A to je fakt, ktorý neskôr chvalabohu tento svet aspoň trošku pochopil.

            Ak ste sa dostali až sem a neradi čítate, odporúčam vám pozrieť si aspoň film, pretože osvieži myseľ a povzbudí ducha.

A na záver jeden z mnohých krásnych úryvkov z knihy:

„Dneska ti budu vyprávět o muži z vesmíru.“ Moc ráda poslouchá o lidech z vesmíru. V telce má nejradši pořad Můj oblíbený Marťan. Vytáhnu čepice s anténkama, který jsem udělala včera večer, a dám nám je na hlavu. Jedna je pro ni a jedna pro mě. Vypadáme v nich jako dva blázni.

„Jednou na Zemi přiletěl moudrej Marťan, aby lidi naučil pár věcí,“ začnu.

„Marťan? Jak velký?“

„Tak metr pětaosmdesát.“

„Jak se jmenuje?“

„Marťan Luther King.“

Zhluboka se nadechne a opře mi hlavičku o rameno. Cejtím, jak jí rychle bije její tříletý srdíčko, naráží mi do bílý uniformy jako motýlí křídla.

„Pan King byl moc hodnej Marťan. Vypadal jako my, měl nos, vlasy, ale některý lidi na něj divně koukali a některý byli přímo zlí.“

Vyprávěním podobnejch příběhů bych se mohla dostat do velkejch potíží, zvlášť u pana Leefolta. Ale Mae Mobley ví, že jsou to naše „tajný příběhy“.

„Proč Aibí? Proč na něj byli tak zlí?“ zeptá se.

„Protože byl zelenej.“