Laura Hillenbrand - NEZLOMNÝ

Priznám sa, že dnešná uponáhľaná, pretechnizovaná a ľahko dostupná doba ovplyvnila aj mňa a v knižnom svete sa už málokedy nájde kniha, ktorá by ma prinútila sústrediť sa na ňu a hltať ju aj zopár hodín bez toho, aby som pozrela do počítača. Možno preto v poslednej dobe vyhľadávam knihy, ktoré sa odohrávajú počas vojny. Možno ma láka objavovať históriu viac beletrizovanou formou. Možno potrebujem čítať o časoch, kedy na nás z chladničiek (a vôbec zovšadiaľ) nevyskakovali i-phony, i-pady a i-pody.

Rada čítavam o 2. svetovej vojne. A keďže nás, Európanov, sa viac dotýka tá verzia, v ktorej vystupuje Nemecko a spol. proti Európe a spol., siahame po príbehoch z európskeho prostredia. Kto by sa chcel dozvedieť niečo viac aj o tej vzdialenejšej stránke, kde vystupuje Amerika verzus Japonsko, snáď nájde inšpiráciu v tomto článku.

Keď som raz surfovala po internete a hľadala inšpiráciu na čítanie, do priečinku sa mi uložila e- verzia (sama sa stiahla a uložila, čestné slovo!) knihy Unbroken – Nezlomný – Nezlomený alebo akýkoľvek preklad chcete od Laury Hillenbrand. Je to síce biografia, ale sľubujem, že ju budete čítať ako napínavý príbeh, ktorý si niekto vymyslel, lebo je ťažké uveriť, že niečo také napísal sám život.  

Kniha je o potomkovi talianskych migrantov Louisovi Zamperinim, ktorý sa v živote veru nenudil. Po prečítaní knihy Tovar od Tatiany Melasovej som nemohla uveriť, koľko toho človek dokáže v živote zniesť. A po prečítaní tejto knihy sa to pýtam znova.

Lebo Louis si toho užil hej-hou cez vzostupy a pády. Od účasti na Olympijských hrách v predvojnovom Berlíne v roku 1936 a rôznych úspechoch v behu na dlhé trate, cez vojnu, kde pôsobil v letectve a kde sa jedného dňa ocitol ako stroskotanec na mori s ďalšími dvomi vojakmi neuveriteľných 47 dní len aby sa dožil toho, že pevnina na ktorú konečne narazili bola okupovaná Japoncami. V ich zajatí vystriedal rôzne pracovné tábory a väzenia a v nich zostal dva a pol roka. Z deja vám už veľa neprezradím, oplatí sa prečítať si. A možno niektorí z vás videli aj film. Len sa neutešujte, že to čítať už nemusíte. Film vám povedal tak 40% z celého príbehu.

A teraz nejaké moje postrehy.

Po prvé: Kniha nám pomôže pochopiť rôzne kultúrne a psychologické súvislosti. Napríklad prečo boli Japončíci takí tyrani voči Americkým a Európskym vojnovým väzňom. Nie síce do takej miery, že by ste si pritom pomysleli „chudáci malí šikmookí“ už chápem prečo boli takí protivní, ale čo-to vám bude jasnejšie. Tak napríklad, dôvodom už vyššie spomínaného správania je to, že Japonci (a hlavne Japonskí vojaci) vyrastali a stotožňovali sa s myšlienkou „radšej zomrieť ako prehrať, alebo sa stať väzňom.“ Američanov, ktorí sa dostali do ich väzení pokladali za zbabelcov a za najnižšiu formu života, za to že vôbec dopustili niečo také ako nechať sa zajať nepriateľom. A tak sa voči nim aj správali. Kradli zásoby, ktoré väzňom posielal Červený kríž, nútili ich celé dni manuálne pracovať a budovať im pristávacie plochy, továrne atď. za minimum jedla, mlátili ich a týrali psychicky aj fyzicky.

Po druhé: Vážne sa pýtam, ako mohol niekto prežiť toľko psychicky a fyzicky vyčerpávajúcich a neznesiteľných vecí. Je fakt, že autorka písala knihu faktograficky, keďže nejde o beletriu, a veľa lyrických  a psychologických prvkov v nej nenájdete, a preto bolo pre mňa zavádzajúce a mätúce pochopiť či bol Louis Zamperini optimista – nezmar, ktorého takéto strasti života nerozhodili do veľkej miery, alebo bolo autorkiným zámerom kvalitne a dopodrobna, ale naozaj len faktograficky opísať peklo, ktorým si Louie prešiel. Lebo ja osobne by som sa asi zniesla zo sveta, keby ma niekto denne kopal len preto, lebo nechcem ležať tvárou pri otvore od latríny. A komplexné myšlienkové prežívanie človeka, čo si denne takýmto ponižovaním prešiel, by ma zaujímalo. Nedostatok subjektívnych prvkov autorka nahrádza citáciami rôznych osôb, ktoré si toto peklo prežili s Louisom, ale nie je ich tam zase až tak veľa. Ujmu, ktorú Louis a ostatní vojnoví zajatci po vojne utrpeli pochopia čitatelia až na záverečných stranách knihy, kde autorka opisuje všetky následky a posttraumatické stresové poruchy.

Tretí postreh: Človek sa pri čítaní knihy trochu zamyslí aj nad prítomnosťou a minulosťou. Veľakrát sa pýta ako mohol niekto prežiť to, čo prežili vojnoví väzni. Keď my tu v modernej dobe plnej najpokrokovejších technológii padáme ako hnilé hrušky kvôli wifi vlnám, karcinogénom, atď... a oni sa pasovali s podvýživou, zlou hygienou, všami, tropickými chorobami, týraním, vredmi, hnačkami, úplavicou celé roky a prežili. Síce s následkami, ale prežili.  Bez liekov. Silou vôle. Nikde som čítala myšlienku: „Keby srdce nemalo nádej, puklo by.“ Akí silní dokážeme byť my, ľudia,  ak veríme v lepší zajtrajšok, ak milujeme, ak nás doma niekto čaká...

No a čo si z knihy odnášam najintenzívnejšie je sila priateľstva. Medzi vojakmi, ktorí sú skúšaní až za hranice možností, ktorých skúšaná psychika a pud sebazáchovy posúvajú človeka k silnému egoizmu. Akýkoľvek skutok milosrdenstva a priateľstva je vtedy povýšený na stupeň hrdinstva a svätosti. A takých je kniha (a v tomto prípade sám život) veľa.

A ešte niečo milý čitateľ. Ak chceš pochopiť, čo okrem nádeje a lásky drží človeka pri zmysloch v takýchto otrasných podmienkach, je to dôstojnosť človeka. Ak vás nezlomia, tak ste vyhrali. Ako tuto Nezlomný Louis Zamperini a veľa ďalších...  Ešte sa s vami rozlúčim citátom z knihy: “Dôstojnosť je podstatná v živote človeka ako voda, jedlo a kyslík. Jej tvrdohlavé zotrvávanie dokonca v extrémnych fyzických podmienkach dokáže udržať dušu v tele človeka dávno po tom, kedy by sa telo už vzdalo.“